Keď sme sa so Zuzkou stretli v apríli tohto roku (2018), zistili sme, že sa už vlastne poznáme - z pobytu pre rodiny zrakovo postihnutých detí, ktorý sa konal pred niekoľkými rokmi v Modre Harmónii.
Zuzka na prvý pohľad pôsobí veľmi energicky a silne. A rozhodne taká aj je. Za jej úsmevom sa však skrývajú bôle, starosti a trápenia, ktoré neobídu žiadnu mamu „inak obdareného dieťaťa“. Ako svoj život vníma s odstupom času a o čom sníva, sa so mnou podelila v nasledujúcom rozhovore:
Zuzka
1. Kedy v Tvojom živote nastala najťažšia
chvíľa, keď si pocítila absolútnu bezmocnosť a beznádej?
Alica sa narodila s vývojovou poruchou tráviaceho traktu, ktorú hneď po narodení operačne opravili. Pol roka bolo všetko viac menej v poriadku,
aj keď sme sa trápili s refluxom, zvracaním a kolikami. Po polročnom
očkovaní sa všetko zmenilo. Alicka zostala hypotonická, len ležala ako handrová
bábika. Nereagovala na nás, na naše hlasy, na žiadne podnety...
Po tortúre vyšetrení
znel verdikt: funkčná porucha zraku (kolobomy), obojstranná hluchota, svalová hypotonia
(nízke svalové napätie) s centrálnou hypertóniou a mentálna retardácia, jedným
slovom DMO (detská mozgová obrna).
Takže kedy som sa cítila najhoršie? Vtedy
keď sme zo zdravého dieťaťa mali šmahom ruky invalida.
2. Spomínaš si na moment, keď si skutočnosť,
že máš hendikepované dieťa, prestala vnímať ako svoju životnú prehru?
Ako moje zlyhanie som to nikdy nepociťovala. Samozrejme, že
som si prešla obdobím "prečo ja...", ale tým si prejde každý, kto má
takéto „inak obdarené dieťa“.
Teraz to už tak
neprežívam.
3. Aké zmeny v osobnom a kariérnom živote
nastali s príchodom Tvojej dcérky?
V našich životoch nastali veľké zmeny, nemáme na seba toľko
času ako predtým, o spánku ani nehovorím. Celý náš súčasný život sa točí okolo
detí. Moje pracovné ambície museli ísť bokom, keďže ja sa plne venujem Alicke -
cvičenie, rehabilitácie, masáže + alternatívne spôsoby liečby. A manžel sa
snaží viac venovať Silvíkovi, aby nepociťoval krivdu, že nemá zdravú sestričku.
Silvík je zlatý, nakŕmi ju, keď nestíham, zahrá sa s ňou, aj postráži keď
treba.
Zdroj obrázka: Archív Petríkovcov
4. Aké najväčšie obmedzenia pociťuješ ako
matka dieťaťa s hendikepom?
Obmedzenia sú značné, hlavne tu na Slovensku. Veľa schodov.
Málo pomoci s rehabilitáciami od štátu. Na seba toho času tiež nie je veľa. Ale
na druhej strane sa vyčistili vzťahy, odišli priatelia... ale pribudli noví, s
ktorými si môžem zažartovať bez toho, aby na mňa pozerali cez prsty.
5. Život s postihnutým dieťaťom je náročný a
vyčerpávajúci. Ako si “dobíjaš baterky”?
Čo Ti urobí radosť?
U mňa funguje spánok, keď mám možnosť hneď ju využijem... Štrikovanie
ponožiek je tiež fajn. Alebo moje pokusy vo výrobe ovocnej kože, orechovým
mliek či nových receptov z hlivy, ktorú manžel pestuje na predaj.
Zuzka mi prezradila, že s manželom vyrábajú také dobroty, ako je sušená, aj mletá hliva, hliva zaváraná v citrónovo-stéviovom náleve či zaváraná údená hliva v olivovom alebo repkovom oleji.
Ak som teraz pošteklila vaše chuťové poháriky, nech sa páči, kontaktujte Petríkovcov na tel. čísle: 0903 321 877
Zdroj obrázkov: Archív Petríkovcov
6. Dokážeš s odstupom času vidieť na svojej
situácii aj pozitíva?
Určite. Zmenili sme priority a zistili, čo je v živote
dôležité. U nás poriadok nehľadajte. Skôr by som to nazvala „funkčný binec“... Veď
predsa nesúťažím o najkrajší dom roka. A Alicka upratuje stále, porozhadzuje
všetko tak, ako treba...
Radšej si so Silvom zahrám karty, ako žehliť...
Zdroj obrázka: Archív Petríkovcov
7. Hovorí sa, že “Čo nás nezabije, to nás
posilní!” V čom sa cítiš “silnejšia “?
Silnejšia? No, rýchlo dokážem reagovať v krízových
situáciách, vyhodnotiť ich a hneď zareagovať. Málokedy panikárim. Už sme si
prešli všeličím, tak som sa oťukala
a snažím sa hádzať za
hlavu veci, ktoré nie sú dôležité.
Veď ako sa hovorí: „Keď nejde o život ...“
8. Keby si mala moc vrátiť čas, čo by si vo
svojom živote urobila inak?
Ťažko povedať. Dnešná doba, aj keď je technologicky vyspelá,
človeku veľmi na výber nedáva. Možno by som mala viac detí, aby Silvík nebol
"sám". Alicka bude večným dieťaťom a aj keď viem, že ju veľmi ľúbi,
nemá to jednoduché. A v budúcnosti sa nebude môcť oprieť o zdravú sestru, keď
ju bude potrebovať.
Zdroj obrázka: Archív Petríkovcov
9. Najväčším snom každej z nás je mať zdravé
dieťa. Pri ťažkých diagnózach našich detí je však úplné uzdravenie skôr
výnimkou. Aké ďalšie sny, či už osobné alebo profesijné, by si si chcela
splniť?
Chcela by som pri Alicke dosiahnuť maximum, čo sa dosiahnuť
dá. Viem, že má potenciál. Hovorili nám, že sa neposadí a teraz trénujeme
chôdzu... Chcela by som vidieť Alicku, ako drží v ruke rezeň a s chuťou ho je.
Chcela by som viac cestovať, navštíviť zaujímavé miesta a aby som sa tam
dostala s kočíkom. Chcela by som ochutnať nové jedlá, zaplávať si s
Alickou v mori a spoločne postaviť hrad z piesku.
A chcela by som, aby som toto nemusela snívať, ale žiť...
Takto vidí Zuzku umelecká duša jej manžela. Šikovný, čo poviete?
10. Čo by si odkázala mamičkám, ktoré sa práve
teraz ocitli v podobnej situácii?
Aby na nič nečakali a neľutovali sa, lebo to ich deťom nepomôže. Nech začnú
čím skôr konať a zburcujú aj celý svet, len aby pomohli svojmu dieťaťu. Život s
chorým dieťaťom je ťažký, ale zároveň krásny. Dá im toľko lásky, koľko im nedá
nikto iný. Maminky nie ste v tom samé!
Ing. Zuzana Petríková
Rozhovor pripravila: Ing. Daniela Maťuchová, www.provitalis.sk
Komentáre
Celkom 0 kometárov