Zachránila ma amnestia, časť 2.

Zdroj obrázka: https://pixabay.com/

Telefonát domov

Najťažšie bolo zavolať domov. Slová sa len s námahou predierali zovretým hrdlom, keď som oznamovala rodičom, že môj výlet skončil predčasne a momentálne sa nachádzam v breznianskej nemocnici, kde práve operujú Vicki…

Cestou domov sme sa s otcom zastavili v Rohoznej, v dome muža, ktorému som zdemolovala bránu, aby sme sa dohodli na náhrade škody. Muž bol Róm a po dvore sa tmolili jeho dve maličké deti. To, čo mi povedal, mi navždy utkvelo v pamäti:

“Viete, ja som dlhé roky pracoval v Jáchymovských uránových baniach. Prišiel som tam o obličku. Viem, čo je to utrpenie. Ja nebudem zarábať na ľudskom nešťastí. Tú bránu si pozváram a opravím sám.”

Vtedy som pochopila, že farba pleti neurčuje charakter človeka…

Neviem, ako sme došli domov. Pamätám si, že keď som si sadla v obývačke k televízoru, myšlienkami som bola stále na mieste nehody. V jednom momente som si uvedomila, že ľavým okom vidím obrazovku dosť rozmazane. Premkol ma strach. Čo ak sa stalo niečo pri tej nehode, nejaké zranenie v oku alebo v mozgu... Dala som si dole okuliare, že si ich pre istotu ešte pretriem handričkou. Keď som šla utrieť ľavú šošovku, siahla som do prázdna. V tom strese som si vôbec neuvedomila, že mi jedno sklíčko chýba. Pravdepodobne bolo uvoľnené a pri náraze jednoducho vypadlo. Je zaujímavé, že nielen ja, ale ani nikto ďalší si to vôbec nevšimol. Takže som neoslepla. Moje rozmazané videnie sa vysvetlilo a našla som aj stratenú šošovku. Toto bol asi jediný vtipný moment na celej záležitosti.

Do práce som prišla ako “Zombie”. Nemohla som sa vôbec sústrediť na pracovné záležitosti. V mysli sa mi dookola pretáčal jeden a ten istý film… pohľadom zablúdim na prístrojovú dosku… spomalene narážam do betónového mostíka… letím vzduchom, otáčam sa a narážam druhýkrát, tentoraz do kovovej brány… v rádiu spieva Habera… začína kričať Vicki… počujem hučanie blížiacich sa sirén…

Trvalo to presne týždeň. Celý týždeň “zamknutá” v časovej slučke som dookola nekonečne veľakrát prežívala stále to isté…

A potom akoby uťal… Zrazu to všetko ustalo, život sa vrátil do “normálnych koľají” a v mojej hlave nastal pokoj a mier. Nerozumiem, čo sa stalo, ale zrazu som mohla voľne dýchať, hovoriť, myslieť…

Až neskôr som sa dozvedela, že Vicki v Anglicku zmobilizovala davy ľudí, aby sa za mňa modlili…

Dokonca mi od niektorých prichádzali listy s povzbudivými slovami…

Nepodceňujte silu modlitby!

Zdroj obrázka: https://pixabay.com/

O 11 rokov neskôr

Bola som v nemocnici so svojím synčekom, ktorému operovali pruh. V jedálni som sa dala do reči s inou mamičkou, ktorá prezradila, že je z Rohoznej. V tom momente vo mne ožili všetky spomienky… Keď som panej opísala dom, kde som s autom nabúrala, dozvedela som sa smutnú správu. Róm, ktorý sa ku mne zachoval tak láskavo, mal neskôr tragickú autonehodu, pri ktorej zahynul…

Tragédiám však ešte nebol koniec…V tom istom roku, keď som sa dozvedela o smrti Róma z Rohoznej, sa neďaleko Revúcej stala vážna dopravná nehoda, pri ktorej sa čelne zrazili dve autá a posádky oboch áut na mieste zahynuli...

V jednom z nich sedela aj Ivka, spolužiakova sestra, ktorá pred 11 rokmi bola aj v mojom aute. Vtedy vyviazla “len” so zlomeninou…

Mala 27, bola zasnúbená a čakala bábätko…

Odišla spolu s rodičmi svojho snúbenca…

Zdroj obrázka: https://pixabay.com/

Vicki

Vicki sa nakoniec zo všetkých zranení zotavila. Na Slovensko sa ešte na krátku dobu vrátila, ale v jazykovom centre už neučila.

Dnes žije v Blackpoole, vedie hotel a aktívne robí triatlon - behá, bicykluje a pláva v mori - je to proste Vicki Ironman…

Po udelení milosti a vrátení vodičského preukazu som ešte istú dobu šoférovala, dokonca aj služobné vozidlo. A keď prišla Vicki, “prinútila” ma riadiť jej dodávku s volantom na opačnej strane, kým ona sedela na mieste spolujazdca… Vraj, aby som sa zbavila strachu či fóbie zo šoférovania. Zvládla som to v pohode, i keď riadiť opačne bol celkom “adrenalín”...

Kým mi budú slúžiť nohy, dôjdem všade kam potrebujem, v meste prostredníctvom MHD a mimo mesta spojmi. Určite to má aj svoje pozitíva, počas chôdze si udržujem aspoň akú takú kondíciu, v dopravných prostriedkoch môžem čítať, písať alebo len tak relaxovať so zavretými očami.

Ako nezanedbateľné plus vnímam aj to, že šetrím prírodu...

Zdroj obrázka: https://pixabay.com/

Život je skutočne nevyspytateľný, ako ste mohli vidieť aj v tomto príbehu. Niektorí z nás dostali druhú šancu, iným to dopriate nebolo...

Buďme vďační za každú chvíľu, ktorú môžeme prežiť tu na Zemi. Skúsme ten čas, ktorý je nám "vymeraný", naplniť dobrom, láskavým slovom, úsmevom, pohladením, objatím... jednoducho láskou.

Daniela Maťuchová