Zachránila ma amnestia, časť 1.

Zdroj Obrázka: https://pixabay.com/

Lektorka z Británie

Bolo to pred dvadsiatimi rokmi. V januári 1998 som začala navštevovať intenzívny kurz anglického jazyka v jazykovom centre u nás v Revúcej. Jediná anglicky hovoriaca lektorka prišla do nášho kraja s úplne iným zámerom - ako kresťanská misionárka - a vyučovaním angličtiny si len privyrábala na živobytie.

Keďže sme sa stretávali každý deň na kurze a neskôr aj mimo neho, postupne sa z nás stali priateľky a Vicki bola častým hosťom aj u nás doma. Bolo to skvelé, pretože ako začiatočník som mala možnosť praktickej konverzácie v angličtine v podstate neobmedzene. Vicki nevedela po slovensky, ja zase po anglicky, takže občas dochádzalo aj k humorným situáciám a niekedy až k nedorozumeniam.

Bola to dobrá škola!

Ja s Vicki

Cesta autom

Mala som za sebou prvé dva trojmesačné kurzy a začínala tretí, keď sme mali s Vicki cestovať na Liptov na nejakú kresťanskú akciu. Pamätám si, že som vstávala skoro ráno. Ešte za tmy. Šla som sa rozlúčiť s rodičmi, ktorí ešte spali. Len niečo nezrozumiteľné zamrmlali. Zamrzelo ma, že mi ani nepopriali šťastnú cestu…

Sadla som do auta - bola to škodovka, ktorú som si na túto cestu požičala od brata, a šla vyzdvihnúť Vicki. Pridali sa k nám ešte dve tínedžerky, ďalšie Vickine študentky. Jednu z nich som poznala, bola to Ivka, sestra môjho spolužiaka, ktorá sa narodila v čase, keď sme boli asi tretiaci na základnej škole.

Blížili sme sa k Breznu, keď sa ozvala Vicki, že jej je zima, či by som mohla zapnúť kúrenie. Samozrejme, bez problémov. Lenže kde v tomto aute nájdem ten správny “gombík”?

Osudný moment

Bol to len okamih, kým som pozrela na prístrojovú dosku, ale stačil na to, aby došlo k najhoršiemu… auto zišlo z cesty vpravo, do priekopy… narazili sme do betónového mostíka, ktorý tvoril prístupovú cestu k rodinnému domu…

Náraz nás vyhodil do vzduchu, otočil tak, že sme “pristáli” priamo na mostíku a druhýkrát čelne narazili do kovovej brány…

Nikdy by mi nenapadlo, aký ničivý môže byť náraz v 50-kilometrovej rýchlosti. Z auta ostala len kopa šrotu. Našťastie sme všetky mali zapnuté bezpečnostné pásy…

… mrazivé ticho prerušovala hlasná hudba z rádia. Pamätám si, že spieval Paľo Habera… rodák z Brezna, aká to irónia… a do toho začala kričať Vicki…

Zdroj Obrázka: https://pixabay.com/

Potom čas zrýchlil…

V momente sa zjavil obyvateľ rodinného domu, ktorého bránu som zdemolovala, a zavolal záchranku. Haberu a Vickin krik postupne prehlušovali sirény blížiacich sa áut. Najskôr prišli hasiči a do 10 minút aj sanitka… a samozrejme polícia. Obidve dievčatá sa nenápadne vytratili. Nepovedali rodičom o svojom “výlete” a báli sa následkov. Ktovie, ako vysvetlili svoje zranenia, jedna mala zlomenú ruku, druhá nohu. Ja som bola v “pohode”, aspoň čo sa týka telesného stavu. Oveľa horšie na tom bola Vicki. Otvorená zlomenina nohy, poranenie chrbtice, brucha, zápästia… Sanitka ju odviezla do breznianskej nemocnice. Ako som sa tam dostala ja, si nepamätám…

Jazyková skúška

V nemocnici sa začala moja “maturita” z anglického jazyka… “Tlmočila” som ošetrujúcemu lekárovi a v jednej chvíľke mi Vicki strčila do ruky nejakú kartu, zrejme zo zdravotnej poisťovne, a povedala: “Volaj do Anglicka, nech ma odtiaľto čo najskôr odvezú domov. A zavolaj aj mojej doktorke…”

Kým Vicki dávali do poriadku na operačnej sále, ja som vybavovala telefonáty do Anglicka.

“Zmaturovala som!” Po šiestich mesiacoch štúdia… v totálnom strese…

Zástupkyňa Vickinej britskej poisťovne po niekoľkých dňoch skutočne docestovala…

Nadmieru udivená, že POTREBUJE VSTUPNÉ VÍZA NA SLOVENSKO!

Kabinet Vladimíra Mečiara totiž tesne predtým zaviedol víza pre britských občanov ako odvetu za znovuzavedenie víz pre Slovákov…

Hneď po nehode nás vypočúval zástupca breznianskej polície. Keď vypovedala Vicki, PREKLADALA SOM JA! V podstate som mohla hovoriť čokoľvek, lebo starší pán pravdepodobne nevedel ani slovo po anglicky. Ani Vicki, ani ja sme však nemali v úmysle čokoľvek skresľovať, prikrášľovať či zatajovať.

Do Brezna som šla vypovedať ešte niekoľkokrát. Policajt, ktorý mal na starosti môj prípad, ma nenápadne “postrkoval” k tomu, aby som vo výpovedi uviedla nižší počet dní Vickinej hospitalizácie. Počet dní pobytu v nemocnici mal totiž vplyv na to, či skutok klasifikovali ako priestupok alebo trestný čin.

Čo sa pravdy týka, obidve sme boli neoblomné. Myslím, že policajt v duchu nechápavo krútil hlavou nad toľkou “hlúposťou”.

Zachránila ma amnestia

Hoci si Vicki voči mne nenárokovala žiadne odškodné, Slovenská republika ma obvinila zo spáchania trestného činu ťažkého ublíženia na zdraví. Čakal ma súd…

Neviem, ako sa to tomu policajtovi “podarilo”, ale amnestia sa vzťahovala aj na mňa.

A tak som dostala “milosť”...