Výlet do TMY

Jeden takýto pobyt si vyskúšala aj moja dlhoročná priateľka, ktorú som poprosila, aby sa s nami podelila o svoje zážitky a pocity. Keďže si drží odstup od sociálnych sietí a od online priestoru vôbec, píše pod menom cloudy-eye.

Dnešná doba je rýchla, hlučná, farebná a blikotavá. Odvšadiaľ na nás vykukujú usmievavé tváre, hopsajúce postavičky, farebné autá... často je to krásne, ako napríklad purpurové obláčiky na blankytnej oblohe pri západe slnka, tyrkysové jazerá vysoko pod ľadovcami, trepotajúce sa motýlie krídla na pestrofarebnej lúke... ale niekedy je to otravné a únavné, blikajúce semafóry a dopravné značky, reklamy na všetko možné, obrazovky televízorov, monitorov, smartfónov. Čo tak si od všetkého oddýchnuť, dopriať očiam naozajstnú tmu a popritom sa zahĺbiť do seba, odkryť svoje najtemnejšie a najhlbšie zákutia?

Poďme na to! Dnes už sa dá nájsť viac miest pre pobyt v tme. Je to spravidla jednoduchá miestnosť, prispôsobená tak, aby si človek neublížil, aby mal všetko „poruke“ a mohol sa venovať sebapoznávaniu a sebarozvoju.

Foto: Archív cloudy-eye

Mňa pobyt v tme lákal už od detstva. Rada som chodila do jaskýň, pokúšala sa vytvoriť si tmu aj doma (ale to vôbec nie je jednoduché, pretože po pár minútach začnete vidieť aj malilinké skulinky, cez ktoré zvonka presvitá svetlo). Hm, na to bude treba špeci stavbu. Do tej najbližšej na Zaježke som sa už trikrát nedostala, naposledy v dôsledku obmedzení v súvislosti s koronakrízou. Tak som to zavrhla, že to asi nie je pre mňa. A len tak som si posťažovala svojmu známemu – a ako sa ukázalo, v rámci tibetského buddhizmu je pobyt v tme súčasťou ich praxe. Nesmierne som sa potešila, že zrovna v prvých májových dňoch majú voľno a tak som začala okamžite premýšľať a baliť – na 10 dní, ako som pôvodne plánovala, stačia 3 sady oblečenia (teplejšie, letnejšie a pyžamo – napokon som však poniektoré dni mala na sebe úplne všetko!), pre istotu nejaké tie sladkosti a slanosti, hygienické potreby. Cestou som si ešte užila farebný deň na neďalekom hrade s krásnym výhľadom do krajiny a podvečer po doladení režimu (každý si môže dohodnúť svoj režim koľkokrát denne chce jesť, kedy, čo áno a čo nie) som si už sadala do prvej meditácie – v úplnej tme.

Tu len zmienim, že meditačnej praxi sa venujem cez 20 rokov a ide o špeciálnu formu meditácie, tzv. Vipassana, ktorá nijakým spôsobom nerozvíja predstavivosť ani neuctieva žiadne božstvá. Ide o číre sebapoznávanie prostredníctvom sledovania všetkých procesov mysle a tela – inými slovami prúdu života, ktorému hovoríme „ja“. Nepredpokladala som teda žiadne vízie ani stretnutia s tajuplnými mystickými bytosťami – no človek nikdy nevie, čo sa ešte skrýva v tajomných zákutiach jeho mysle: zabudnuté obavy, očakávania, strachy, predstavy...

Vraj občas niekto utečie – spravidla do 3 dní (to je akási prvá „medza“ – nielen pri pobyte v tme, ale aj pri iných intenzívnych činnostiach).

Pokorne si teda sadám, a po náročnom dni (balenie, práca, cesta autom, dojednávanie podrobností, usporiadanie priestoru) je prirodzené, že hlava „šrotí“ až ten hukot počujem. Je to ako tá prvá, hrubá zubná vŕtačka, skoro ako zbíjačka. A pred očami mysle hustá kaša (ako keď sa dívate na olejovú či benzínovú škvrnu na asfalte – je to čierne, ale sú tam dúhové farby – ktoré pulzujú a menia sa – nuž, pochopiteľne ľudia so sklonom k fantazírovaniu tam veľmi ľahko môžu uvidieť kadečo. Napríklad božstvá na perleťových obláčikoch, otvárajúce sa prieduchy do iných dimenzií či čokoľvek iné. Moje vedomie však už podobné triky pozná a ostáva sedieť ako v tryskáči, vtlačované do svojho stredu. Všetko je však nesmierne intenzívne – hovorím si, no tak teda to som zvedavá, koľko dní toto vydržím.

Ráno sa budím zrejme podľa svojho zabehnutého režimu okolo 6:30. Počujem aj okolitú prebúdzajúcu sa prírodu (predsa len maringotka nie je zvukotesná) a o chvíľu mi už správca nesie raňajky vo vopred dohodnutom čase (okolo 7 ráno, hodinky samozrejme nemám, tak ho nemám ako „skontrolovať“ :-D, ale príroda a biorytmus to urobia automaticky).

Všetko je nové, vedomie je zapnuté na plné obrátky, v strehu, všetko bedlivo sleduje – koľko krokov môžem urobiť od steny ku dverám (šesť :-o), v akej výške je kľučka od dverí, ako nahmatať termosku a misky s jedlom. Čože to dnes máme? Mm, vôňa jablka a banánov, extrémne silná – alebo je to len v dôsledku zrakovej deprivácie? A tie paradajky! Naozaj „rajské“, až teraz oceňujem skrytú vtipnosť slov. Aj čaj vonia tak prenikavo... ale aj „hlučí“ – termoska si čvŕka a popiskuje – a tak putuje za dvere. V tichu a tme je každý podnet akýsi silnejší. Navyše, tento prvý deň si naozaj myseľ všetko „ohmatáva“, akoby neustále „udržiavala“ celý priestor. Trochu som z toho unavená a sklamaná – očakávala som uvoľnenie, a namiesto toho je tu viac napätia a strehu. Ale čo sa dá robiť, musím len akceptovať to čo je, také, aké to je. Večer sa s miernymi obavami odhodlávam použiť zubnú kefku a pastu. Vôbec nie je jednoduché trafiť sa a odhadnúť množstvo, ktoré treba vytlačiť z tuby. A následne sa trafiť do mikroumývadla v rohu – a netrafiť tašku, ktorú mám pod umývadlom.

Druhý deň je už našťastie uvoľnenejší, začínam registrovať presvitajúce škáry. Pre tento účel som vyfasovala dve lepiace pásky – jednu čiernu a jednu metalickú striebornú – tá sa zdala pevnejšia, ale po chvíli zisťujem, že akoby svetlo ešte aj „rozvádzala“. Presedlám na čiernu. Navečer som už s výsledkom spokojná, ale predsa len keď idem na WC alebo do sprchy, poteší ma aj mierne presvitajúce svetlo. Akoby som sa utvrdila v tom, že je tu okolo mňa nejaký priestor, tam sú dvere, tam podlaha.

Foto: Archív cloudy-eye

Tretí deň ešte chodím s rukami pred sebou (lebo spočiatku som rozmery izby neodhadla vždy správne a párkrát som vrazila do steny), ale našľapujem už sebaiste. Začala som cvičiť aj tai-či, hoci pozície na jednej nohe sú náročné a radšej sa aspoň končekom prsta dotýkam steny, aby som sa v tej černote nestratila.

Zvuky sú dôležitým zdrojom informácií, zvieratá, vtáci, hmyz, občas nejaké auto alebo traktor v diaľke. Zámerne si opäť líham aj poobede, aby som stratila pojem o čase – ale to sa mi v podstate za celú dobu nepodarilo. Stále som vedela, či je noc či deň, ráno či večer. Noc je tichšia a tmavšia než deň, ráno a večer štebotajú vtáci a akési zviera, možno kuna chodí spávať kamsi do útrob maringotky.

Spolu s rastúcou sebaistotou a režimom sa uvoľňuje aj telo a upokojuje myseľ. Odchádzajú staré zatvrdnuté spazmy, narovnáva sa chrbtica, zovretie hrudníka poľavuje. Vedomie je stále jasnejšie a bdelejšie, odosobnene pozoruje čokoľvek sa objaví, no nereaguje na to. Začínajú prevládať stále dlhšie úseky hlbokého kľudu a mieru. Vtedy dominuje pocit nekonečne malého bodu vedomia uprostred nekonečne veľkého čierneho priestoru. Akoby som „videla“ krištáľovo číru čiernu prázdnotu všetkými smermi. Úžasná úľava. Nie, že by sa „nič nedialo“ – ak sa ozve zvuk alebo nejaký telesný vnem, vedomie to zaregistruje, ale nijako to nerieši. Absolútny kľud v nekonečnom pohybe a neustálej zmene. Číre bytie. Číre vedomie bytia. Nič viac. Žiadne premýšľanie, hodnotenie, plánovanie, spomínanie, výčitky, obdiv, obavy, strach. Len nekonečný bdelý kľud. Zisťujem, že v týchto chvíľach sú oči dokorán otvorené, a nie je rozdielu ak ich aj zatvorím. Ani záblesk dúhových farieb z prvých dní, len čiernočierna tma.

Ale pozor, začína „zatekať“ akoby zlatistá svetelná hmla. Pocit nekonečného priestoru sa vytráca, akoby ma tá hmla pohlcovala. Hustne, už je ako hnedastá bažina. Skontrolujem vedomie – už zďaleka nie je také bdelé a jasné – „zaspáva“, začínajú sa prejavovať tendencie snívať či premýšľať (teda tvoriť obrazy alebo slová). Toto samotné uvedomenie opäť hmlu rozptýli. Tieto cykly sa neustále opakujú, sú však rôzne dlhé. Vedomie zaujmú a začína ich pozorovať. Keď zateká svetelná hmla, je to naozaj ako „zákal“ (tak sa hovorí „nečistotám vedomia“ v tibetskom buddhizme). Netrénovaná a málo pozorná myseľ ho môže považovať za príjemný a dokonca aj pekný, teda žiadúci. Ale pozorujúca bdelá myseľ vidí, aká je to nástraha s následným pádom do bažiny (= do snov, do ilúzií, spomienok, predstáv). Načo? Prečo neostať „v strede“? Nevychyľovať sa, „nenakúkať“ do hmly ilúzií a bludov. I tak sa ale zaryté tendencie vedomia vytrvalo vracajú. Niekedy je „zahmlené“ celé vedomie, niekedy len časť, niekedy len „rožtek“. A všímam si, že vtedy mám vždy oči pevne zatvorené, a i keby som ich vedome nasilu otvorila, po chvíli sa už viečka znova klížia. Vidím síce tiež to isté, či už sú otvorené alebo zatvorené, ale proste samé sa zatvárajú. Usmejem sa – ani toto nie je náhoda, preto sa hovorí „prebudiť sa“, a „spiace bytosti“ – ten pocit vo vedomí je naozaj ako rozdiel medzi bdením a spánkom, medzi jasnosťou a tuposťou.

Niekedy je zákal dokonca len akoby pred jedným okom. Pozorujem ho, je tam dlho, až si začínam zvykať. Napadne mi – čo ak som na jedno oko oslepla a toto „zaslepenie“, „zákal“, je vlastne toho prejavom? Neviem, to asi uvidím, až keď po týždni vyjdem opäť na svetlo dňa. Ale nie, aha, hmla sa zase rozplýva a opäť „vidím“ oboma očami rovnako nádhernú krištáľovo priezračnú tmu. A vedomie je opäť pokojné a bdelé.

Tieto „zákaly“ zlatavého svetla však nesúvisia s „fyzikálnym“ svetlom – hoci objavujem znova aj to, a to som už bola presvedčená, že som zalepila všetky škáročky. Často mám pocit „žiare“ v ľavom dolnom rohu miestnosti. Až po pár dňoch objavím, že tam je radiátor a za ním vetrací prieduch – a hoci je zvonka oblepený a odtienený, aj tých pár fotónov, čo sa im podarí predrať sa dnu, podráždi zrakové vnímanie. A tiež si všimnem úplne jasné kontúry škár medzi doskami – ale len keď som úplne blizučko pri stene a len keď sa na ne nedívam. Akonáhle chcem na ne zamerať pohľad, nevidím nič, len tmu. Znova odvrátim zrak – a škáry sa zase objavia. Čudné. A ba veru nie, spomínam si na seminár s Dankou a Meirom Schneiderom, kde nám vysvetľovali, ako funguje oko. Centrálne videnie je citlivé na farby a tvary, periférne videnie reaguje na pohyb a svetlo/tmu. Dáva to zmysel – centrálnymi videním nevidím nič, no periférne zachytí presvitajúce škáry. Je to celkom dobrodružné, lepiť pásku „naslepo“, lepšie povedané orientovať sa podľa periférneho videnia. Ale svetlo mi akosi začína prekážať.

Dokonca aj v chodbičke s WC a sprchou radšej zatváram oči alebo tam chodím, až keď je vonku tma, lebo už mi to nie je príjemné, naopak mám pocit, že sa mi z presvitajúcich lúčov svetla motá hlava a je mi nevoľno. 

Foto: Archív cloudy-eye

Uvažujem, aké je zvláštne, že zrakové vnemy, ktoré normálne tvoria snáď 96 % nášho bežného vnímania, mi nielenže vôbec nechýbajú, ale dokonca ma obťažujú. Aj tai-či už cvičím bez opory, vnímavosť k telu sa zvýšila tak, že sa už ani pri stoji na jednej nohe nepotácam, vyciťujem jemnučké napätia svalov v chodidle, a telo vlastne samo dokáže udržiavať rovnováhu.

Trocha som sa tešila na sny, že by mohli byť aj nejaké lucídne alebo nezvyklé. Ale spravidla si žiadne nepamätám. Len keď si asi dvakrát zámerne ľahnem cez deň (aby som sa časovo dezorientovala), sú bdelejšie – napríklad sa mi sníva, že som síce v maringotke a ležím, ale je svetlo a vidím drevené laťky. Hneď mi dôjde, že je to sen a „zhasne“ sa.

Spravidla počas dlhších meditácií (nad 2 týždne), je už vedomie natoľko bdelé a energetizované, že postačujú 2-3 hodiny spánku. Tu však spávam prekvapivo dlho, tipujem že aj viac ako 8 hodín denne. Súvisí to ale aj s chladom – telu zrejme chýba aj slnečné teplo a tak sa mi ani ráno nechce spod teplučkej deky.

Po asi 5 dňoch sa už cítim v tme ako „vo svojej koži“. Nemusím vôbec vystierať ruky, ale keď chcem zo zvedavosti zistiť, ako ďaleko od steny vlastne stojím, obvykle zistím, že som tesne pri stene, pár centimetrov pred nosom je už drevo. Trochu sa orientujem aj podľa podlahy, veľmi mierne nerovnosti sú teraz cenným zdrojom pre orientáciu. Ale i tak ma párkrát zarazilo, ako presne sa vie telo pohybovať. Napríklad vrchnák z termosky. Spočiatku som sa veľmi sústreďovala, kam ho položím. Neskôr som ako pomôcku robila to, že som predmety kládla tesne k svojmu telu alebo k okraju podložky, kde som sedela. Ale s rastúcou sebaistotou som na to zabúdala – a napriek tomu sa ruka načiahla vždy presne tam, kde hľadaný predmet bol. Ale nebolo to tak, že by som „vedela“ alebo nejako ho „videla“. Naopak, raz mi padol vrchnáčik z fľaše, tak si vravím, ajhľa to bude zaujímavá hra, než ho nájdem – ale vystrela som ruku – a vrchnáčik bol presne tam. Určite mozog registroval a analyzoval zvuk, ale i tak mi to prišlo fascinujúce. Vlastne sa v tme cítim veľmi bezpečne a spokojne. Dokonca som začala používať aj interdentálnu kefku a triafam neomylne do každej medzery medzi zubami. Niektoré veci robím len tak, zo zábavy alebo zvedavosti, ako novú výzvu. Napríklad mám chuť na burizony – ale nepredpokladala som, že ich budem potrebovať, tak som ich nechala spoločne s mnohými inými sáčkami v jednej krabici. Vravím si, no, ktovie, či ich rozpoznám a ako dlho mi to bude trvať. A opäť – prvý pokus – trefa. Možno si mozog pamätal, ako som ich do krabice ukladala. Neviem, vedome si to nepamätám.

Všetko je to veľmi zaujímavé – ale i tak mi už začína chýbať pohyb. Predsa len 6 krokov sem a 6 krokov tam je pre mňa akosi primálo. Som zvyknutá chodiť pešo do práce a späť, čiže tak cca 1,5 hodiny denne. Svaly tela sú síce príjemne vláčne a uvoľnené, ale ani tai-či nestačí na to, aby som im dala aj zabrať – a už im to chýba. Tiež by som sa rada poriadne okúpala a umyla si hlavu... Ešte že je už ôsmy deň – zajtra si dám prechodový a potom hurá do sveta farieb a tvarov.

Foto: Archív cloudy-eye

Požiadala som správcu, aby mi v deviaty deň ráno nastavil budík na 3:33, je to moje obľúbené číslo. Je deň-dva po májovom splne, a tak keď otvorím dvere na maringotke, cítim sa ako na hojdačke či horskej dráhe a musím si sadnúť, tak sa mi točí hlava. Ale chladný vzduch a obrysy stromov oproti hviezdnej oblohe, magické zvuky lesa a vzdialenej dediny sú opojné. Striedam však hodinu sedenia a hodinu chodenia, ako pri klasickom meditačnom kurze – len teraz naozaj hodinu chodím – idem nádherným sviežim lesom, je krásny teplý deň, čerstvá zeleň mladých bukov priam žiari, keď ňou prebleskujú hravé slnečné lúče. Dotyk vetra na tvári, vo vlasoch... Keď si ale chcem zacvičiť tai-či, pri stojoch na jednej nohe paradoxne zatváram oči – zdá sa mi to jednoduchšie, lebo pri otvorených očiach strácam rovnováhu, konáre stromov sa kníšu, je mi z toho nevoľno. Rýchlo späť do príjemnej priateľskej tmy.

Ale pomaly je čas pobaliť sa a opustiť temnotu. Pár cvaknutí foťákom, na pamiatku. Čudujem sa, aká malá je vlastne miestnosť, kde som prežila posledný týždeň. Mala som pocit, že je oveľa väčšia, veď vlastne na chodenie to bola ozaj len uzučká cestička medzi matracom na spanie a podložkou na meditovanie. Smejem sa pri pohľade na polepenú stenu, páska cez pásku. Ešte poupratovať, naposledy sa obzriem a zatváram dvere za touto úžasnou skúsenosťou.

Foto: Archív cloudy-eye

Autor: cloudy-eye

Upravila: Daniela Maťuchová