Všetko najlepšie, mami!

Obávam sa však, že Tvoje číslo už používa nejaká iná žena, možno muž, možno nejaký tínedžer…

Napriek tomu, ho mám stále uložené v telefóne.

Občas mám pokušenie vytočiť ho a zistiť, kto je na tom druhom konci.

Len tak...

No, neviem, či by som to ustála…

Nedokážem ho vymazať. Asi kdesi v hĺbke duše cítim, že keby som tak urobila, nadobro sa od Teba odstrihnem. Smiešne.

Displej na mobile je taký rozbitý, že mám niekedy problém rozoznať, čo je na obrazovke. Cez všetky tie praskliny však stále dokážem rozoznať Tvoju tvár na obrazovke, ktorá mi Ťa pripomenie zakaždým, keď zapnem mobil.

Dokreslím si ju pomocou obrazu, ktorý mám vrytý hlboko v pamäti.

Nemám odvahu vymeniť tento rozbitý mobil za nový, lebo sa bojím, že spolu s ním stratím aj posledné spojenie s Tebou…

Verila som, asi ako každé dieťa, že si nesmrteľná. Že tu budeš stále…

Jasné, rozum to berie, že každý raz opustí tento fyzický svet, ale to vnútorné dieťa vo mne to vníma inak.

Zrazu TU NIE SI.

A všetko je úplne inak. Môj svet sa rozsype a ja sa ho pokúšam vyskladať odznova. BEZ TEBA.

Najťažší je prvý deň. Potrebujem to vyplakať. Dostať zo seba všetku tú bolesť. Aj keď ten moment očakávame, vieme, že raz príde, nedokážeme sa naň pripraviť. Je to erupcia emócií. Tryskajú z každej bunky môjho tela. Nedokážem nič robiť, len sedím a plačem. A spomínam. A zase plačem, pretože mi dochádza, že už mi nezavoláš, že nebudem počuť Tvoj hlas, že nebudem vedieť, či Ťa dnes bolí telo alebo duša, ako sa darí Tvojim milovaným kvetom v záhradke…

Ďalšie dni už plačem menej, ale mám pocit, že si so mnou pri všetkom, čo robím. Kdesi v podvedomí, stále počujem Tvoj hlas. "Dani, Dani…"

Vedieme spolu imaginárne rozhovory… Rozprávam Ti o tom, čo je nové u nás doma:

"Áno, deti sú v škole a v škôlke. Na obed mám halušky. Moja knižka je už v tlači...

Hovorili sme o nej, ešte kým si bola TU, netrpezlivo si čakala na to, kedy si ju budeš môcť prečítať…"

Tešila si sa z každého môjho úspechu rovnako, ako si sa trápila nad tým, že mám postihnuté dieťa.

O mnohých mojich ťažkých chvíľach som Ti radšej nehovorila, pretože si sa trápila nad všetkým a nad všetkými.

S "obľubou" si brala na seba bremeno problémov všetkých ľudí okolo seba, hádam aj celého sveta…

Odmalička si ma viedla k viere v Boha. A ja sa v ťažkých chvíľach spolieham práve na to, že Boh nás miluje nekonečnou láskou a nikdy nám nenaloží viac, než vládzeme uniesť.

Viem, že všetko je tak ako má byť.

Keď prestanem presadzovať svoju vlastnú vôľu a prijmem tú Božiu, všetko ide akosi ľahšie.

Potom ľahšie zvládam aj to, že tu už NIE SI.

Cítim vnútorný pokoj.

Verím, že SI na lepšom mieste.

Samozrejme, že mi pri spomienke na TEBA zvlhnú oči. Nedávno som bola s Veronikou v Badíne v jazdeckej škole a miestny rozhlas začal hrať goralské pesničky. Pre Badín dosť nezvyčajné.

Ty si vždy bola srdcom goralka. Nič na tom nezmenilo ani to, že si väčšinu svojho života prežila ďaleko od rodnej Oravy. Stačilo, že niekde spomenuli Oravu a už si "prepla" do svojej rodnej reči.

Tak som si pri tých pesničkách zaspomínala i poplakala.

Neboj sa, už nesmútim, viem, že by si to nechcela.

Smrť je súčasťou života. Všetci sme tu na chvíľu a každý prichádza s nejakým poslaním.

Ty si to svoje naplnila a vrátila si sa DOMOV.

K OTCOVI.

Hovorí sa, že keď nám zomrie niekto blízky, ostáva žiť ďalej v našom srdci.

Ja mám pocit, že časť z Teba stále žije vo mne a naopak, časť zo mňa zomrela spolu s Tebou.

Je to, akoby sme spolu tvorili monádu, yin a yang…

Dnes by si oslávila 75 rokov, stačilo pár mesiacov…

Mladšie ročníky by skonštatovali: "Veď už na to mala vek."

Lenže my starší vieme svoje...

Z môjho pohľadu si bola stále mladá.

Napriek tomu, že by som si veľmi želala, aby si ešte bola tu, s nami, som vďačná za to, že nám bolo dopriate byť spolu takmer polstoročie.

Možno tam kde si, Ti dnes spievajú samotní anjeli:

Na tej našej Oravienke krásne je,

voda hučí, les tam šumí v doline.

A tam leží moja rodná dedina,

v nej sú bratia, sestry, celá rodina.

Keď som bola ešte celkom maličká,

do srdca mi vštepovala mamička.

Miluj si Oravu, ten svoj rodný kraj,

v ďalekej cudzine naň si spomínaj.

Zbohom otec, zbohom mati, sestra, brat,

zbohom buď aj najvernejší kamarát.

Ja odchádzam v diale, snáď sa navrátim,

ja lásku k Orave nikdy nestratím.

Keď ma osud do cudziny zavolá,

nezabudnem na tie mamkine slová.

Veď mi tam les šumel, vtáčky spievali,

keď som odchádzala z rodnej Oravy.

A ja sa k nim pridávam v spomienke na Teba.

VŠETKO NAJLEPŠIE, MAMI!