Slobodná matka postihnutého dieťaťa, to je „stav“, ktorý neunesie hocikto

Ivanka

1. Kedy vo Vašom živote nastala najťažšia chvíľa, keď ste pocítili absolútnu bezmocnosť a beznádej?

Najhorší bol ten pocit uvedomenia si, že mám postihnuté dieťa. Keď sa Anetka narodila, bola veľmi malá, ale nelíšila sa od iných bábätiek. Nechcela som si to pripúšťať, stále som dúfala, že to „nejako dáme“. Jedného dňa už ale ani moja naivita nedokázala ignorovať rozdiely. Výstup z tej „bubliny“ bolo obdobie, ktoré považujem za najťažšie.

2. Spomínate si na moment, keď ste skutočnosť, že máte hendikepované dieťa, prestali vnímať ako svoju životnú prehru?

Nebol to moment, skôr obdobie. Nepovedala by som, že prehra, skôr akási životná skúška. Zo začiatku som sa často pýtala: Prečo ja? Chvíľu mi trvalo prijať to, zmieriť sa s tým, že môj život sa zásadne zmení. Časom som našla odpoveď: "Pretože to dokážem." Hlavnou motiváciou bolo moje dieťa, ktoré mi každým dňom dokazovalo, aké je silné, odvážne, túžiace žiť, dokázať veci samo, napriek prognózam a diagnózam... Životná prehra by bolo vzdať sa.

Zdroj foto: Archív Kulichovcov

3. Aké zmeny v osobnom a kariérnom živote nastali s príchodom Vášho dieťaťa?

Ja som sa mamou stala veľmi skoro. V maturitnom ročníku, keď si moje rovesníčky lámali hlavu nad výberom vysokej školy a nad tým, ktorý discobar navštívia v piatok večer. S Anetkiným príchodom sa v mojom živote zmenilo úplne všetko. Zmaturovala som (obrazne) s dieťaťom na prsníku, cez posledný ročník gymnázia som sa "prekúsala" vďaka pomoci rodičov. Anetkin biologický otec to nezvládol, opustil nás ešte pred jej narodením. Ostala som odrezaná od sveta. Vyhliadky na vysokú školu, kariéru, či partnera v nedohľadne.

4. Aké najväčšie obmedzenia pociťujete ako matka dieťaťa s hendikepom?

Najviac obmedzená sa cítim v spoločenskom živote a cestovaní. Len tak si vyraziť s priateľmi, urobiť si romantický večer s manželom... Pre spontánnosť tu nie je priestor. Treba si urobiť čas, ale dá sa. A to cestovanie, no, nemôžete si len tak vziať batoh na plecia a ísť svetom. Avšak pri dôkladnom plánovaní môžete vidieť miesta, o ktorých ste vždy snívali.

Zdroj foto: Archív Kulichovcov

5. Život s postihnutým dieťaťom je náročný a vyčerpávajúci. Ako si “dobíjate baterky”? Čo Vám urobí radosť?

Dôležité je nájsť si čas pre seba. Aj keby to malo byť 10 minút za deň. Odkedy navštevuje Anetka na dopoludnia školu, mám toho času trochu viac. Tie tri hodiny denne užívam plnými dúškami. Odreagujem sa aktívnym spôsobom – cvičením, behom, takto sa mi podarí „vyventilovať“. Ale aj štúdium, dobrá kniha, stretnutie pri káve s priateľmi.

6. Dokážete s odstupom času vidieť na svojej situácii aj pozitíva?

Náš 9-ročný životný boj ma naučil hodnotám. Už viem, čo je skutočne dôležité, vážim si každý nádych, každý pokrok môjho dieťaťa. Často úplné maličkosti ma robia šťastnou. A v mojom živote ostali len ľudia, ktorí za to stoja. Ktorí mi pomohli odraziť sa od dna. Ktorí so mnou prežívajú nielen dobré časy, ale aj tie menej šťastné okamihy, podržia ma a vždy sa na nich môžem spoľahnúť.

7. Hovorí sa, že “Čo nás nezabije, to nás posilní!” V čom sa cítite “silnejšia “?

Bola som povrchná pubertiačka, starostlivosťou o Anetku som našla vnútornú silu a pokoru. Moje dieťa ma naučilo trpezlivosti. Zistila som, že sebaľútosťou nič nedosiahneme a na každú životnú výzvu sa pozerám s pozitívnym prístupom.

Zdroj foto: Archív Kulichovcov

8. Keby ste mali moc vrátiť čas, čo by ste vo svojom živote urobili inak?

Nič.

Verím, že všetko sa deje z nejakého dôvodu.

9. Najväčším snom každej z nás je mať zdravé dieťa. Pri ťažkých diagnózach našich detí je však úplné uzdravenie skôr výnimkou. Aké ďalšie sny, či už osobné alebo profesijné, by ste si chceli splniť?

Mojím najväčším snom je mať šťastnú rodinu. Jasné, chcela by som sa realizovať i kariérne, plnohodnotne pracovať, precestovať celý svet, ale viem, že niektoré veci ostanú navždy len snom. To je obeta, ktorú podstupujeme pre tých, ktorých milujeme. A ja ju s radosťou podstúpim.

Zdroj foto: Archív Kulichovcov

10. Čo by ste odkázali mamičkám, ktoré sa práve teraz ocitli v podobnej situácii?

Hoci máš pocit, že si v zúfalej situácii bez východiska, nie je to tak. Tvoje dieťa je dar od Boha. Každému je tam zhora pridelené len také bremeno, aké unesie. Musíš tú silu len v sebe nájsť. Pozeraj sa na veci pozitívne. Váž si každú maličkosť. Každý nádych, úsmev tvojho dieťaťa.

Bc. Ivana Kulichová, mama úžasnej Anetky

Rozhovor pripravila: Ing. Daniela Maťuchová, www.provitalis.sk