Lesk a bieda... alebo môj život v paralelných svetoch

Zdroj foto: Pixabay

Včera som sa zúčastnila akcie, kde sa stretlo 35 žien zo všetkých možných profesijných oblastí s piatimi zástupkyňami médií, vrátane televízie. Každá z nás prišla s túžbou zviditeľniť svoje aktivity, či už to boli služby, produkty alebo spoločensky prospešné projekty. Odkedy podnikám, uvedomila som si, že bez dobrej propagácie sa to jednoducho robiť nedá. Váš produkt môže byť jedinečný a „sebelepší“, ale ak o vás ľudia nevedia, v tej záplave ponúk z každej strany jednoducho a veľmi rýchlo zaniknete... A tak sa učím, stále a bez prestania - ako zviditeľniť svoju prácu, o ktorej som presvedčená, že má zmysel. A v dnešnej dobe viac než inokedy...

Do mojej pracovne prichádzajú ľudia rôznych profesií. Občas zavíta aj nejaký ten športovec či známa tvár z televíznej obrazovky. Mám možnosť nahliadnuť do sveta umelcov, výtvarníkov, spisovateľov, lekárov špecialistov na marketing, fotografov...

Občas nazriem aj do sveta mejkapov, „dokonalých outfitov“, komunikácie na úrovni... 

Je to svet lákavý, ligotavý a farebný... 

Svet, o ktorom možno snívajú mnohí z nás... 

Taký ten pekný, jednoduchý a pohodový život. Bez ťažkostí, bez problémov... keď všetko ide hladko... tak, ako má!

Sen... Z ktorého sa veľmi rýchlo zobudím...

... v okamihu sa „prehupnem“ do iného paralelného sveta... sveta boľavého, takého s tou trpkou príchuťou, kde dokonalý mejkap vystrieda snaha vyhnúť sa rannému pohľadu do zrkadla, lebo vrásky hlboko vryté v každom kútiku tváre už desia aj vás samu, kde „rozkošné kudrlinky“ nahradia vlasy narýchlo zopnuté a začesané do aspoň trochu spoločensky prijateľnej podoby, s ktorou sa odvážite vyjsť pred dvere bytu a ktoré od dokonalého účesu po návšteve kaderníčky majú sakramentsky ďaleko (v zime ďakujem za čiapku, ktorá vyrieši problém s vlasmi okamžite a ušetrí ma rozhodovania, či použiť kulmu, fén, alebo najčastejšie gumku a vlasy do copu) ...

Je to svet, kde komunikáciu na úrovni vystrieda snaha o porozumenie jediného komunikačného prostriedku vášho dieťaťa, ktorým je plač... a vy po rokoch sledovania charakteru, tónu, intenzity a „farebných odtienkov“ už približne tušíte, akú potrebu či vyjadrenie nespokojnosti sa vám vaše dieťa snaží odkomunikovať...

Je to svet, kde sa stávate lekárom a terapeutom vlastnému dieťaťu. Častokrát len bezmocne sa prizerajúcim postupnému zhoršovaniu jeho zdravotného stavu... 

Je to svet, v ktorom sa potešíte nádychu svojho dieťaťa, jeho úsmevu, ale aj tomu plaču, pretože je znakom, že vaše dieťa žije...

Svet, v ktorom sa všetko točí okolo kŕmenia, prebaľovania, prezliekania, stimulácií, cvičenia, cestovania, kontrol u lekárov, vybavovačiek na úradoch, potvrdení, zisťovaní, na čo máte alebo nemáte nárok od štátu, zháňanie finančných prostriedkov na terapie, výživové doplnky, jednorazové hygienické potreby...

Svet, v ktorom sa tešíme a zároveň bojíme zmeny, pretože nevieme, či to bude zmena k lepšiemu alebo horšiemu.

Svet, v ktorom zdieľame svoje radosti i bôle s mamičkami detí s podobným osudom.

Svet, v ktorom je hranica medzi životom a smrťou veľmi tenká a krehká...

A hoci by som si viac priala mať ten pohodový, pekný, hladko plynúci život, viem, že ten boľavý je nevyhnutný. Bez neho by totiž nebolo ani toho paralelného, ligotavého. Nebola by som tým, čím som dnes. Nespoznala by som toľko zaujímavých ľudí, nenaučila by som sa toľko nových vecí, možno by som bola frustrovaná zo svojej práce... Nie možno, určite! 

Riešila by som úplne iné problémy... Ktovie?

Učím sa žiť v rovnováhe. Učím sa prijímať dobré i to „menej dobré“ od života. Niekedy to ide ľahšie, niekedy ťažšie...

Ale jedno viem iste:

„Všetko je tak, ako má byť!“

Daniela Maťuchová