Do 2 rokov to zabalíš!

Zdroj foto: Pixabay

Dilema

Vrátiť sa do pôvodného zamestnania? Neprichádza do úvahy! Situácia nepustí... 

Ešte stále mi však hlavou “vŕtajú” pochybnosti... Ten čas by som mohla venovať synovi. Čo ak ho o niečo ukrátim, nemohla by som pre neho urobiť viac? Nezhorší sa jeho stav? Ak by som sa venovala len jemu, ak by sme absolvovali ďalšie pobyty a terapie, napredoval by? Zlepšil by sa? Aspoň v niečom?

Žiaľ, máme len jeden pokus, bez možnosti absolvovať reparát…

Milión otázok. Žiadna odpoveď.

Dilema. Na jednej strane syn. Na druhej - túžba vyskúšať si na vlastnej koži, aké to je spoliehať sa len sama na seba, nebyť na nikom závislá, byť si sama sebe pánom…

Bude to stačiť?

Viem, že za tých 5 a pol roka nekonečných rehabilitačných pobytov sme výrazný pokrok nezažili. Snažila som sa. Mnohokrát na doraz svojich fyzických i psychických síl. Výsledok? Minimálny. Motivácia pokračovať v pokusoch o aspoň aké také zlepšenie synovho zdravotného stavu začína slabnúť…

Rozmýšľam, či nemám aj ja právo na vlastnú sebarealizáciu... Nie je to odo mňa egoistické?

Dosiahli by sme ešte nejaké výraznejšie zlepšenie, keby som i naďalej pokračovala v tom nikdy nekončiacom “kolotoči” rehabilitácií a terapií?

Ťažko povedať. Toto sú otázky typu: “Čo by bolo, keby…? “ A na takéto otázky odpovede väčšinou nedostávame…

Nakoniec, prečo nie? Možno nie až v takom rozsahu ako v minulosti, ale ešte stále môžeme absolvovať rehabilitácie. Práve preto sa už nechcem vrátiť do pôvodného zamestnania. Pevná pracovná doba by mi nedovoľovala tú časovú flexibilitu, ktorú potrebujem kvôli synovi…

Otázka znie: ”Či to bude stačiť?”

Rozhodla som sa. Len čas ukáže, či ten krok do neznáma bol krok tým správnym smerom…

15. január 2014

Tak a je to! Sedím vo svojej novotou voňajúcej “kancoške”, ako sme ju spolu s dcérou familiárne nazvali a v ruke držím živnostenský list - vstupenku do sveta podnikateľov.

Pokúšam sa prehlušiť (ešte stále kdesi z hlbín môjho vnútra sa predierajúce) pochybnosti, či som urobila dobre…

Náladu si vylepšujem pohľadom na svoj novovytvorený pracovný priestor. Miestnosť vyzerá podstatne lepšie, než keď som ju videla prvýkrát: staré šedivé plstené pláty čohosi, čo malo plniť funkciu koberca, s vyblednutými miestami od slnka, naznačujúcimi pôvodné rozmiestnenie nábytku, dodatočne postavená priečka zo smrekolitu, či nejakého podobného materiálu s pokusom o imitáciu dreva, len zvyšuje pochmúrnosť tohto miesta. Na atraktivite mu nepridávajú ani zaprášené polorozpadnuté rolety, pamätníky doby socialistickej, „tróniace“ na nedoliehajúcich starých drevených oknách, ktoré mi správca budovy pri ich umývaní neodporúča „rozšróbovať“, pretože by túto procedúru nemuseli prežiť... Zjavne tu nik nepohol palcom už dlhšiu dobu… Ale je tu umývadlo a hlavne veľké okno. A moja predstavivosť je silnejšia než odpudivosť tohto miesta. Nenechám sa zastrašiť a už v mysli projektujem… Za pomoci príbuzných vymaľujeme a na nie príliš vábne vyzerajúci filcový koberec položíme linoleum so vzorom drevenej podlahy. Pokus dodať tomuto miestu aspoň aký taký náznak útulnosti.

Tu budem niekedy pracovať (December 2013)

Hľadím na dva stolíky, dve stoličky a jednu skriňu - trochu skromné zariadenie pre kanceláriu. Neskôr ešte pribudne policový regál a hlavne pohovka... A potom všelijaké tie drobnôstky, ktoré dotvoria celkovú atmosféru miesta.

Vyzerá to tu lepšie, čo poviete? (Január 2018)

Tak a mám vlastný pracovný priestor! Teda nie tak úplne vlastný - je len prenajatý.

Ale je môj!

Lenže dokedy?

Vydržím aspoň tie dva roky?

Zatiaľ netuším, čo všetko ma na tejto ceste čaká a aké to bude náročné...

Že budú aj mesiace, keď nebudem mať jediného klienta...

Že napriek môjmu ekonomickému vzdelaniu a základom z marketingu sa budem musieť veľa (a neustále) učiť, ako svoje služby predať. Pretože len samotný skvelý produkt nestačí...

Že najťažšie bude dostať do povedomia ľudí, že zrak je možné zlepšiť prirodzenou cestou...

Že postupne vytvorím komunitu ľudí, ktorá sa začne venovať svojmu zraku a v jej radoch budú zastúpení ľudia každého veku i povolania, vrátane zdravotných sestier, lekárov, farmaceutov...

Že budem prednášať (aj na konferenciách) nielen v Banskej Bystrici, ale aj v iných mestách Slovenska...

Že na svoj prvý článok v časopise si budem musieť počkať takmer 2 roky...

Že tých článkov (a nie len) v časopisoch bude nakoniec podstatne viac a pribudnú aj rozhlasové rozhovory v živom vysielaní či účinkovanie v televízii...

Že kvôli nedostatku klientov a z potreby robiť niečo zmysluplné, začnem písať knihu...

Že mi to bude trvať 3 roky, ale nakoniec ju predsa len dokončím...

Že len niekoľko dní pred jej vydaním budem prednášať na medzinárodnej konferencii v Edinburgu...

Že tá kniha bude mať úspech a ja začnem pripravovať ďalšiu ... 

Že moja druhá kniha bude mať aj svoju anglickú verziu...

Že ďalšia kniha bude pre deti... 

5 rokov

Dnes, po piatich rokoch od získania živnostenského oprávnenia, môžem skonštatovať, že som urobila dobre, keď som sa rozhodla vyskúšať si „podnikateľský chlebík“. Som rada, že som to nevzdala v začiatkoch, keď tých klientov bolo pomenej a prekonala som aj „magickú“ hranicu dvoch rokov. Milujem svoju prácu. Možno aj preto, že je taká nevyspytateľná a má príchuť dobrodružstva. Baví ma neustále sa učiť, skúšať nové veci, vymýšľať a potom realizovať svoje nápady. 

Ale to, čo ma utvrdzuje v správnosti môjho rozhodnutia najviac, sú spätné väzby od ľudí, ktorí si prirodzené zlepšovanie zraku vyskúšali na vlastnej koži a zistili, že naozaj funguje. 

Už len kvôli týmto momentom má zmysel pokračovať ďalej...

Ing. Daniela Maťuchová - ProVitalis