Budúcnosť patrí tým, ktorí veria v krásu svojich snov

Ferko

1. Pamätáš si na moment, keď si vo svojom vnútri pocítil, že lietanie je to, čo chceš v živote robiť?

Nepamätám si na ten moment, pretože nastal skôr, než kam siahajú moje spomienky. Zažívam ho však doslova každý deň dodnes. Keď nesedím v lietadle, pozerám sa na oblohu, po lietadlách a snívam o tom, že som tam hore. Nie je to práca. Je to spôsob života. Vášeň. Nekonečná, neuhasiteľná túžba.

2. Bol si od začiatku zameraný na dopravné lietadlá?

Ako malý chlapec som obdivoval najskôr vojenské lietadlá - stíhačky. Kvôli ich rýchlosti a hluku. No čím som bol starší, videl som svoje smerovanie skôr do kokpitu dopravného civilného lietadla. Pochopil som, že budem slobodnejší a v neposlednom rade budem určite viac cestovať. Cestovanie bolo mojím vedľajším snom, ktorý som si chcel splniť vrámci zamestnania. Lákala ma predstava dopraviť sa do ďalekej krajiny "vlastným" lietadlom, na chvíľu v nej pobudnúť a zase odletieť domov.

3. Pamätám si, že ako malý chlapec si mal doma v počítači program - akýsi trenažér, kde si mal všetky letiská sveta a na ktorom si “trénoval” vzlietanie a pristávanie. Pomohlo Ti nejako toto Tvoje detské “hranie” v budúcom povolaní?

Samozrejme. Tento simulátor v podobe počítačovej hry dáva hráčom základné znalosti či už z techniky pilotáže, stavby lietadla, fungovania jednotlivých kormidiel a iných súčastí lietadla, ako aj prvotné chápanie aerodynamiky a celkovej fyziky letu. Najväčší význam pre mňa mal samozrejme ako spôsob určitého naplnenia mojich prvých predstáv a snov o lietaní. Asi aj vďaka tomu som sa toľké roky uisťoval o kráse tohto povolania, rozvíjal svoju predstavivosť, rozširoval si vedomosti. Myslím si, že neexistuje v dnešnej dobe dopravný pilot mojej generácie, ktorý by si touto fázou neprešiel.

Zdroj foto: Archív F. Trecha

4. Ako sa časom vyvíjal Tvoj sen? Čo všetko si preň ešte musel urobiť?

Môj sen sa začal stávať skutočnosťou, keď som ako 15 ročný začal svoj výcvik na bezmotorových lietadlách v aeroklube. Už na základnej škole som vedel, že najlepším vzdelaním pre toto povolanie bude štúdium na Žilinskej univerzite v odbore Letecká doprava a tomu predchádzalo štúdium na gymnáziu. Popri tejto teoretickej príprave som sa chcel samozrejme čo najskôr začať venovať praktickému výcviku. Stal som sa teda členom aeroklubu v Poprade. Tam som získal prvé potrebné licencie a kvalifikácie na riadenie malých lietadiel. Tie ďalšie a náročnejšie som získal neskôr v špecializovanej leteckej škole. Kvalifikácií a licencií bolo dokopy 7. ( poznámka: Dá sa to prirovnať k vodičskému oprávneniu na jednotlivé kategórie vozidiel).

O veľkých finančných nákladoch asi nemusím hovoriť. Suma sa vyšplhala na niekoľko desiatok tisíc eur. Vo veľkej miere mi pomohla moja mamina, potom brigády a tiež priatelia z aeroklubu, ktorí vo mňa verili a nebáli sa pomôcť mi finančne. Najväčšia vďaka však patrí mamke. Tá sa snažila podporiť ma za každú cenu. Bola ochotná siahnuť na vlastné rezervy, len aby sme to nejak zaplatili. Je to úžasný človek.

Popri praktickom výcviku a štúdiu na škole som ešte musel zložiť teoretické skúšky zo 14 predmetov, týkajúcich sa letectva, na leteckom úrade. Šlo o vyše 10000 testových otázok a príkladov, na ktoré som musel vedieť odpovedať na 90 až 100%.

To všetko som získal takmer presne do dňa mojich inžinierskych promócií na univerzite a potom som bol pripravený uchádzať sa o miesto pilota v nejakej leteckej spoločnosti.

Bolo to náročné, ale šiel by som do toho znovu, pretože to stálo a aj stojí za to.

No bol to len začiatok. Prišla najťažšia skúška. Obstáť na výberovom procese leteckej spoločnosti na pozíciu pilota dopravného lietadla. Vystihol som zlú dobu, kedy bolo mizivé množstvo pracovných ponúk a dopracovať sa len k pozvánke na tento proces si vyžadovalo maximálnu trpezlivosť, húževnatosť, vieru a aj dávku šťastia. Psychicky to bola asi najnáročnejšia fáza vývoja môjho sna.

Pamätám si na to stále veľmi živo. Toto výberové konanie trvalo 5 dní a prišlo nás dokopy približne 60 - 70 uchádzačov. Prácu sme dostali asi 6.

Vzápätí na to sa náklady na splnenie môjho sna vyšplhali ešte vyššie, pretože som si musel sám hradiť typové zaškolenie na lietadlá, ktoré spoločnosť mala a má. Opäť pomohli moje úžasné priateľské vzťahy s ľuďmi z letectva, ktorí mi pomohli.

Potom to konečne prišlo. Môj prvý let na Boeingu. A mohol som začať splácať to, čo som od mamky a priateľov dostal ako pôžičku. Priznám sa, že ešte stále nerozumiem tej dôvere mojich ,,veriteľov” v moju usilovnosť a cieľavedomosť. Asi som sa veľmi snažil a museli to vidieť. Už si to moc nepamätám. (Hahaha)

Zdroj foto: Archív F. Trecha

5. “Keď niečo veľmi chceš, celý vesmír sa spojí, aby si to dosiahol.” píše vo svojom Alchymistovi Paulo Coelho. Máš pocit, že aj v Tvojom prípade sa “udiali veci”, ktoré Ti pomohli dosiahnuť Tvoj sen?

Vesmír, Boh, osud. Každý to nazýva inak. Ja vravím, že požehnanie od Boha a už spomenutá podpora od maminy v akomkoľvek zmysle slova.

Ak sa obzriem spätne na všetko, čo muselo klapnúť, do seba zapadnúť, koľko energie muselo byť vynaloženej a koľko šťastia a požehnania som mal, aby som dnes bol dopravným pilotom, tak pravda tohto výroku stojí za splnením môjho životného sna. Bol to jeden zázrak za druhým, ktorý ma sprevádzal. A vždy prišiel vtedy, keď som bol na konci svojich síl a vyčerpal som všetky mne dovtedy známe možnosti. Nič som si neuľahčil. No na čo som už nestačil sám, na to sa spojil celý vesmír.

Napadá mi ešte jeden pekný výrok, ktorý mi celý čas dodával odvahu snívať: "Budúcnosť patrí tým, ktorí veria v krásu svojich snov."

6. Lietanie sa považuje za najbezpečnejší spôsob dopravy. Predsa však sú s ním spojené aj určité riziká. Zažil si už niekedy nejakú nebezpečnú situáciu?

Nebezpečných situácií môže byť veľa. Záleží, ako sa na to pozeráme. Napríklad: Ak sa bojíme búrky a necháme svoj strach, aby ovládol našu myseľ a telo, môže to v lietadle viesť k nebezpečnej situácii. Ak však uveríme vo svoje schopnosti a technické danosti lietadla, ide len o situáciu, ktorá si vyžaduje vyššiu sústredenosť a viac premýšľania. Chcel som tým povedať, že väčšinou také situácie súvisia s profesionálnym prístupom pilotov a ostatných zamestnancov leteckého odvetvia k svojej práci. Ak urobí každý svoju prácu správne, môžeme takmer vylúčiť ľudský faktor. Ten je najviac zodpovedný za ,,nebezpečné situácie”. Samozrejme, stopercentne to v reálnom prostredí nefunguje a stáva sa, že sa mi niekedy zvýši pulz. Je to však zriedkavé v porovnaní napríklad s cestou autom, kedy obavy z nebezpečných situácií zažívam takmer pravidelne.

Zdroj foto: Archív F. Trecha

7. Už niekoľko rokov pracuješ ako pilot jednej českej leteckej spoločnosti. Splnila táto práca Tvoje očakávania? Môžeš s odstupom času povedať: “Áno. Toto je to, čo som vždy chcel robiť.”? Alebo si sa stretol aj s niečím, čo nebolo celkom podľa predstáv?

Splnila a plní. Dokonca viac než som si myslel. Často hovorím, že ja nechodím do práce. Chodím si zalietať.

Nikdy som nešiel na let znechutený. Od prvého dňa doteraz chodím do práce každý deň rád a som vďačný, že ju mám. Snažím sa to dávať najavo dobrou náladou a pozitívnym prístupom k všetkému, čo to obnáša. Ako som povedal už na začiatku - ešte stále o lietaní snívam.

8. Ako pilot navštevuješ rôzne krajiny. Je nejaká, ktorá Ťa zvlášť očarila?

Spoločnosť, pre ktorú pracujem, mi umožnila navštíviť veľmi veľa krajín. Dokonca obletieť svet východným smerom. Jedinečnosťou tejto firmy je, že do ďalekých krajín len necestujeme, ale aj v nich určitú dobu žijeme. Väčšinou jeden mesiac a dlhšie. Jedná sa o kontrakty s inými leteckými spoločnosťami po svete, ktoré si takpovediac prenajmú naše lietadlá aj s nami, posádkami, pre ich potreby. Neexistuje kút na Zemi, kde by sme nenašli niečo zaujímavé, nádherné. Len ťažko sa mi vyberá jedna krajina. No predsa, jedna ma očarila viac než ostatné. 

India. Nedá sa to presne vysvetliť, keď ju človek nezažil. Tam na mňa útočilo toľko emocionálnych podnetov každý deň, že sa mi vryla hlboko do pamäte a aj srdca. Aj po 3 rokoch dnes zavriem oči, poviem si nejaké miesto v Indii a stále si živo vybavím vône a pachy, zvuk života naokolo a hlavne tie emócie, ktoré som pociťoval. Strávil som tam 3 mesiace a túžim sa vrátiť späť. Ak by to šlo zažiť všetko ešte raz. Všetko... Tam som si uvedomil vzácnosť všetkého, čo doma mám. Splnené základné životné potreby. Čistá voda vo vodovode, strecha nad hlavou. Pochopil som, aký som bohatý oproti priemernému obyvateľovi Indie. Napriek tej ich chudobe som si všimol úprimnú radosť zo života, ktorú v očiach mali a túžil som vnímať svet ako oni. Aspoň sa tomu priblížiť. A to navždy zmenilo môj pohľad na mnoho vecí. Vedel by som o Indii rozprávať hodiny. Rád o nej rozprávam. Ale o nej tento rozhovor nie je. :) (haha)

Zdroj foto: Archív F. Trecha

9. Od pilotov sa prirodzene vyžaduje, aby mali dobrý zrak. Sú nejaké špeciálne odporúčania zo strany zamestnávateľa, ako sa máte o svoj zrak starať? Prezradíš nám, čo robíš Ty, aby si si uchoval dobré videnie?

Zo strany zamestnávateľa je len požiadavka na zdravotnú spôsobilosť pre výkon povolania. Tá je určená zákonom, ktorý hovorí aké zdravotné obmedzenia alebo problémy sa dajú u pilotov tolerovať. Je skôr záujmom každého, udržiavať sa v čo najlepšej zdravotnej kondícii, aby pravidelná zdravotná prehliadka dopadla pozitívne.

Samozrejme snažím sa dodržiavať základné zásady pre ochranu zdravého zraku. Veľa prirodzeného svetla, zbytočne nenamáhať oči slabým osvetlením v noci. Praktizujem niektoré cviky, ktoré som sa naučil z Batesovej metódy. Počas letu na to býva spravidla dosť času, ktorý môžem venovať posilňovaniu očných svalov, ale aj ,,oddychu” očí, keď sa pozerám na krásne krajiny v diaľke podo mnou :)  

10. Čo by si odkázal dnešným mladým ľuďom?

Podľa mňa by mali investovať svoju energiu a financie do štúdia cudzích jazykov a následne do cestovania, v čo možno najväčšej miere. Je to najlepšia investícia pre život vôbec. Cestovanie dáva človeku obrovský nadhľad na rôzne životné situácie, poznanie a určitú dávku sebadôvery po každej prejdenej ceste. Tie zážitky a spomienky neskôr presvetľujú tmavšie dni, ktoré v našich životoch prichádzajú.

Ak sa teda rozhodnú navštíviť nejakú krajinu, nech necestujú za fotografiami, ale zážitkami, nech sa chovajú ako hostia a prijímajú život a ľudí v nej takých ako sú, nech neodsudzujú, ale snažia sa pochopiť. Nech nedobývajú, ale nechajú sa dobývať. Potom to cestovanie bude stáť za to.

Ing. František Trecha

Zdroj foto: Archív F. Trecha

Rozhovor pripravila: Daniela Maťuchová