ANJEL

Na druhý deň ráno, v stredu 24.3.2021 o 5:00, moja mama zomrela.

-----------------------------

Vo štvrtok som si našla správu na messengeri, ktorá bola odoslaná ešte v utorok, ale pre udalosti, ktoré som momentálne zažívala, som si ju nevšimla. Kontaktoval ma mne neznámy človek s otázkou, v ktorej nemocnici leží môj blízky človek, o ktorom píšem v danom príspevku. Počas spoločnej komunikácie som sa dozvedela, že dotyčná osoba je riaditeľom spomínanej nemocnice a rada by uviedla veci na pravú mieru.

Nemocnica má niekoľko pľúcnych ventilátorov a perfektne zaškolený tím na liečbu covidových pacientov, dokonca majú celkom slušnú úspešnosť. Moja mama však nebola vhodný kandidát na napojenie na pľúcnu ventiláciu a jej liečba spočívala len v paliatívnej starostlivosti.

Aj keby sme teda ventilátor zohnali, v jej prípade by ho nepoužili.

Táto informácia bola na jednej strane dosť šokujúca a prišlo mi absurdné všetko to naše snaženie za posledných niekoľko dní. Nerozumela som tomu, prečo sme mali iné informácie ako bola realita a nakoniec aj môj príspevok na FB vyznel zmätočne a verím, že pre zamestnancov konkrétnej nemocnice aj dosť nepríjemne, napriek tomu, že som sa snažila vyhnúť akýmkoľvek menám ľudí či názvu nemocnice. Dotknuté osoby to však samozrejme vedeli. Príspevok som následne zmazala, aby sa nepravdivé informácie ďalej nešírili. Napriek tomu si stojím za tým, čo som napísala, pretože na základe informácií, ktoré som mala k dispozícii ja, som opísala udalosti tak, ako sa stali, teda z môjho pohľadu „pravdivo“.

Na druhej strane mi táto informácia paradoxne priniesla aj určité uspokojenie. Keď mama zomrela, neustále mi hlavou vírili myšlienky, že sme neurobili dosť, že sme sa možno mali snažiť viac, aby sme ten ventilátor zabezpečili. Vedomie, že sme viac urobiť nemohli, mi prinieslo úľavu. Aj keď len malú. Možno to, že nám lekári nepovedali celú pravdu a udržiavali nás v nádeji ako aj celé to snaženie o nájdenie vhodnej nemocnice či prístroja, zamestnalo naše mysle natoľko, že sme sa netrápili myšlienkou na to, že je koniec a nie je v našich silách jej pomôcť.

Ten týždeň, keď sa udiali všetky spomínané udalosti, som realizovala na FB výzvu #hladamfarbu, ktorej podstata spočívala v každodennom hľadaní jednej konkrétnej farby.

V pondelok sme hľadali červenú, v utorok oranžovú, v stredu žltú, vo štvrtok zelenú, v piatok modrú, v sobotu fialovú a v nedeľu ružovú farbu.

Pre mňa mal tento týždeň zvláštnu príchuť. Okrem hlbšieho vnímania farebnosti sveta okolo nás, som mala možnosť zažiť aj silnú "emocionálnu farebnosť". Vzhľadom na udalosti, ktoré sa odohrali v mojom osobnom živote práve počas uplynulého týždňa, mi zrejme navždy utkvie v pamäti žltá streda, kedy odišla moja blízka milovaná osoba a fialová sobota, deň, keď sme sa s ňou rozlúčili.

Pred týždňom by mi ani nenapadlo, ako sa zmení moje vnímanie týchto farieb.

Žltá, farba slnka, svetla a žltý anjel, ktorého som uverejnila práve v to ráno, keď sa moja mama stala anjelom.

A fialová sobota bola fialovou naozaj a doslova, pretože miesto poslednej rozlúčky bolo zaliate do fialovej vo všetkých jej odtieňoch.

Videla som, ako sa mení aj moje videnie - od úplne rozmazaného až po jasné, tak ako sa striedali emócie, a ako sa bolesť a pocit obrovskej prázdnoty miešali s absolútnym pokojom v presvedčení,

že všetko je tak, ako má byť.