Ako sa škaredé kačiatko stalo modelkou

Modelka

Neviditeľná

Spomínam si na situáciu, keď som ako prváčka išla so svojou spolužiačkou ku jej mame do práce. Otvorila nám iná teta a kým sme čakali na kamarátkinu mamu, stihla sa „porozplývať“ nad krásou mojej spolužiačky. „Ty moje Zlatíčko, aké máš krásne veľké oči a nádherné mihalnice. No a tá pusinka. A tie Tvoje havranie vlásky...“ 

Mala som pocit, že som neviditeľná. Alebo možno taká škaredá, že nestojím ani za zmienku, nie to za nejaký kompliment. Je zvláštne ako sa nám niektoré momenty (najmä tie nepríjemné) navždy vryjú do pamäte... Potichu driemu niekde v kútiku duše a neviditeľným spôsobom ovplyvňujú naše myslenie a konanie a my si vôbec neuvedomujeme a nerozumieme tomu, prečo sme takí akí sme, a prečo v niektorých situáciách reagujeme tak či onak...

Ach tie účesy

Vybavil sa mi ďalší z takýchto momentov. Bola som asi druháčka alebo tretiačka a fotili sme sa v pionierskej rovnošate. Fotograf bol úplne zúfalý z mojich neposlušných vlasov, ktoré nech česal ako chcel, nijako nedržali. „Tie Tvoje vlasy sú hádam ešte horšie ako tie moje. Ešte, že ich nemám toľko.“ Bác. Takže aj moje vlasy sú hotová pohroma...

Pionierka

Nočná mora

Ale mojou ozajstnou nočnou morou boli moje zuby. Mala som dosť výrazný predkus, ktorý sa aj napriek osemročnému noseniu strojčeka (vtedy len v noci počas spánku), nepodarilo nejako výrazne zlepšiť. Kvôli strojčeku mi vytrhli niekoľko stoličiek, a aj keď boli len mliečne, nebolo to teda nič príjemné. Môj strýko, zubár, povedal, že by sa s tým predkusom dalo niečo robiť: „Vytrhli by Ti niekoľko zubov, časť čeľustnej kosti vyrezali, „zdrôtovali“ dokopy a nejakú dobu by si „jedla“ len cez slamku.“ Bŕŕŕ. Tá predstava, aká to musí byť bolesť, keď vyrežú kus kosti, a potom tie drôty v ústach... Nie, ďakujem pekne. Svoj život nejako prežijem aj s predkusom.

Nie som žralok

Toto však nebol jediný problém so zubami. Bola som asi v prvej alebo druhej triede, keď sme šli na chatu k našim susedom. Na záhrade rástol starý košatý orech a musela byť jeseň, lebo si pamätám, že som zbierala zo zeme orechy. Na strome visela hojdačka. Nevšimla som si, kedy si susedova dcéra na ňu sadla, rozhojdala sa a... rovnými nohami do mňa plnou silou narazila. Spadla som na zem. Hneď som si to nevšimla. Až po chvíli, keď som si jazykom prešla po zakrvavených perách, som zacítila, že jeden z predných zubov je akýsi ostrý a kratší... Otec ma upokojoval: „Neboj to Ti dorastie.“ Nedorástol. Pretože nie som žralok, ktorému by opakovane dorastali stále nové a nové zuby... Bola som (malý) človek a ten zub už bol trvalý... A tak som počas detstva absolvovala viacero návštev u zubárov, vždy kvôli novej korunke, pretože to boli všetko detské (dočasné), ktoré aj po zahryznutí do jablka či chleba odpadli... 

Často ma mátali sny, v ktorých som prichádzala o zuby...

Ani Madona

Mám medzierku medzi zubami. Dnes je už síce výrazne menšia, asi sa postupne zužuje, ako sa snažia „pretlačiť“ zuby múdrosti... No v tej dobe bola naozaj široká. Mal ju aj brat a aj sestra. Paradoxne, my s bratom sme obaja nosili strojčeky a medzierky nám ostali. Sestra strojček nenosila a medzierku nemá. Toť záhada... Mala som kvôli nej komplexy. Nepomáhalo ani vedomie, že aj také slávne osobnosti ako Madona či Vanessa Paradise majú medzierku medzi zubami a dokonca sú na ňu hrdé... Na fotkách som väčšinou bez úsmevu. A ak sa náhodou usmievam, tak len so zavretými ústami.

Ešte aj na vysokej škole som mala zážitok, keď mi pri nastupovaní do trolejbusu akčná tínedžerka nie veľmi prívetivo šplechla do tváre: „Hýb sa, Zubatá...“  

Na sebavedomí mi to vôbec nepridalo...

Navyše pribudli okuliare

Vyrastala som teda s vedomím, že krása ma zďaleka obišla a jediné, čím môžem v živote „zabodovať“ sú: môj intelekt, vedomosti, štúdium na vysokej škole atď., jednoducho „Musím mať aspoň v hlave!“. Moje gymnaziálne roky som strávila ponorená v knihách, učebniciach ... ale aj románoch. V škole som bola „Bifľoška“. Doma som prežívala príbehy iných ľudí. Ten môj bol vcelku dosť nudný na tínedžera. Celý môj svet bol ohraničený štyrmi stenami mojej izby. Niet divu, že moju „krásu“ navyše dotvorili okuliare, s hrubým červeným rámom. Bol to ochranný štít, za ktorý som sa mohla skryť.

Dnes už len s úsmevom spomínam na moment, keď k nám prišla spolužiačka a ja som spoza záclony sledovala, ako pred domom vybehla na môjho otca: „Ujo, pustite Danu na diskotéku.“ „Šak, nech ide. Ja ju nedržím.“ 

Jasné, že som nešla... Ani som sa nepriznala, že som doma.

Najskôr sa musím naučiť milovať seba

Závidela som kamarátkam, že mali frajerov. Ale, ak som sa nemala rada ja sama, ako ma mohol milovať niekto iný? V podobnom duchu sa niesli aj moje vysokoškolské roky a neskôr aj roky strávené v práci. Stále som prežívala príbehy svojich románových postáv viac, než ten svoj. A vlastne až v momente, keď som si uvedomila, že svoj život môžem prežiť aj inak ako čakaním na svojho vysnívaného „princa“, že je len na mne či budem prežívať uväznená medzi štyrmi stenami alebo „vyletím“ von na svetlo, a začnem žiť skutočný život, až vtedy prišla aj láska... Ale najskôr som sa musela naučiť prijať samu seba takú, aká som, so všetkými svojimi nedostatkami a chybičkami krásy. 

Až vtedy si mohol moju krásu všimnúť aj niekto iný.

Je fakt, že ľahké to teda nebolo...

To, že krásnou môže byť každá z nás a nielen modelky na titulkách prestížnych časopisov, o tom som sa presvedčila vtedy, keď som sa nechala nafotiť vo fotoateliéri a aspoň na krátku chvíľu som sa aj ja stala modelkou...