9. Vážka

Hlavným bodom programu mal byť výstup zo Železnej studničky na kopec Kamzík, teda túra cez les a kto nechcel na túru, mohol zostať v "základnom tábore" na Partizánskej lúke. Konečne niečo pre mňa!!! Pre mňa sú takéto akcie skôr povinná jazda, ale na toto som sa tešila ako malé decko. Behať po lese v rámci pracovnej doby namiesto sedenia za počítačom? Jasné, kľudne aj každý deň :-D

V lese je na moje holé oko tma a nevidím tam, okuliare na šport nenosím - zo zásady. Ja do ľahších kopcov div že nebežím, takže na túru cez les bola pre mňa jasná voľba kontaktné šošovky. Odkedy som si v KŠ v oboch očiach niekedy začiatkom júla znížila dioptrie o 0,25, tak som v nich už nemala taký ten superostrý obraz, na aký som bola roky zvyknutá. Nevadí - je to len otázkou času, kedy to tak bude. Zrak sa mi zlepšuje - pomaly, ale iste.

Na povrázku na tromboning som si urobila asi pred 2 týždňami nové značky, lebo vzdialenosť ostrého videnia sa mi už celkom jasne natrvalo predĺžila. Už mi to nebehá tak hore-dole v závislosti od iných podmienok. Vždy nameriam o niekoľko centimetrov ďalej. Aby som nešvindľovala, meranie som urobila v byte pri okne, keď nesvietilo slnko a aj oči som mala po práci trochu unavené. Na ľavé oko som namerala 24 cm (v máji 21 cm) a na pravé silnejšie oko až 26,5 cm (v máji 23 cm). Na slnku napr. pri čítaní knihy/časopisu mám ostré videnie ešte o 1-2 cm ďalej. Vďaka tomu už môžem pracovať s notebookom bez okuliarov - dám si ho úplne blízko k sebe, na klávesnicu vidím úplne ostro a pravým okom aj na obrazovku, spolu mierne rozmazane, ale prečítam ľahko. Riešim to tak, že zobrazenie vo worde a v exceli dám nad 100%, niekedy aj 180% a je to úplne v pohode.

Naspäť do lesa. Bolo to super, všade dobrá nálada, všetci uvoľnení, aj počasie vyšlo, slnko, teplo, ale nie úmorná horúčava, po nočnej búrke bola vlhká zem, tak sa v lese v kopci nešmýkalo a aj vzduch bol svieži. V tráve sa trblietala rosa. Z Kamzíka sa väčšina z nás rozhodla ísť dole lanovkou - pre mňa osobne veľký zážitok, lebo v tejto časti Bratislavy nezvyknem tráviť voľný čas a tou lanovkou som ešte nikdy nešla - je to čisté retro. Nevedela som sa vynadívať na výhľady.

Cestou dole pešo naspäť do "základného tábora" sme išli okolo jazera. Nejakí ľudia na vysunutom móle kŕmili kačky suchými rohlíkmi a do zbesilého boja o kus žvanca sa zapájali aj početné kŕdle rýb pod hladinou a dokonca aj jedna vodná korytnačka - všetko sa to tam miesilo jedno cez druhé a ja som ten živelný pohyb s napätím sledovala, že kto bude úspešný v boji o potravu. Zrazu som zistila, že som tam sama a všetci moji kolegovia odišli bohviekam preč. Išla som teda za nimi a po pár minútach som ich našla v základnom tábore pri bufete. Lenže tam bola taká nuda! Len sa sedelo v tieni, jedlo, pilo a samé keci. Pritom boli sľúbené aj loptové hry, ale nikto nič nepriniesol. Ja som snívala o volejbale, ale loptu nemám (nemám s kým hrávať) a nikto iný ju nepriniesol.

Tak som sa vrátila hore k jazeru. Ľudia, čo kŕmili vodnú zver, už odišli a všade bol pokoj. Len zopár kačiek sa tam ešte zdržovalo v nádeji, že niekto im ešte niečo hodí. Už bolo skoré popoludnie a slnko príjemne hrialo, sadla som si teda na podlahu móla do tureckého sedu (ako inak - na slnku) a pozorovala slnkom zaliatu hladinu jazera: plávajúce kačky, ryby tesne pod hladinou, ľudí na opačnom brehu, rákosy na brehoch a lietajúce vážky. Kde tu preletel okolo aj drobný spevavec, asi sýkorka. Pre mňa čistý relax a National Geographic naživo v jednom. Vôbec som nesledovala čas, bola som tam ale minimálne dobrú polhodinu.

Najviac ma bavili tie veľké vážky, krásne trblietavo tyrkysové, ako lietajúce drahokamy. Jedna priletela ku mne asi na 1 meter a hneď letela rýchlo preč ďaleko ponad vodnú hladinu v slnečných lúčoch a o chvíľu priletela ďalšia - nestíhala som ich sledovať. A vtedy som si uvedomila, že ja tú vážku vidím ostro, aj keď je odo mňa 30-40 metrov, rovnako aj ľudí na opačnom brehu vzdialenom dobrých 100 metrov, ak nie viac, aj rákosy, všetko.

Začala som si striedavo zakrývať rukou raz jedno a potom druhé oko - vidím ostro, laserové oko. To nie je možné!!! Po návrate domov som si otestovala oči na optotype - fakt vidím lepšie, hlavne pravým okom. O pár dní sa mi to len potvrdilo a minulý týždeň som už pocítila opäť známy ťah v oku - v pravom silnejšom. Aktuálne už mám v pravom oku opäť redukciu KŠ o 0,25. Nemôžem príliš dlho fungovať v silnej dioptrii, v ktorej vidím na jedno oko ako sup. Sama by som si tým spomaľovala proces zlepšovania zraku. V ľavom oku som ešte ponechala dioptriu, ale aj tam budem určite ešte tento mesiac redukovať dioptriu.

Čo je dôležité, spolu oboma očami v KŠ vidím teraz úžasne, žiadne prepínanie obrazov a oboma spolu vidím lepšie ako každým zvlášť. Ale teda 90% času dňa nenosím vôbec nič, ani okuliare, ani KŠ a vidím :-)

Niekedy stačí tak málo - najlepší pracovný deň v živote, keď môžem lietať po lese a sedieť na brehu jazera. A hneď vidím lepšie.

L&L

Pripravila: Daniela Maťuchová - ProVitalis

Viac o možnostiach prirodzeného zlepšenia zraku na www.provitalis.sk